Veľmi trpká komédia o temných zákutiach mysle.
 
O Slúžkach

„Máte šťastie, že dostanete také šaty. Ja ak také chcem, musím si ich kúpiť.“

Tri ženy, traja muži, jeden muž a dve ženy, dvaja muži a jedna žena, žena a muž, žena a žena, muž a muž zdá sa vám to poriadne divoké? Nuž, toto sú hádam všetky kombinácie, ktoré môžu vzniknúť, keď sa režiséri snažia interpretovať Genetovu hru Slúžky. Svetlo sveta už uzreli všemožné verzie a výklady tohto zvláštneho textu. Niekto v ňom hľadal obraz homosexuálneho vzťahu, pre ďalšieho sa Slúžky stali „celebráciou mystéria“ (Jean-Marie Patte), „jansenistickým a takmer mystickým obradom“ (Roland Monod), či „divokým oratóriom, delirickou a znesväcujúcou parabolou“ (Viktor Garcia). Netreba zabudnúť ani na „koloniálnu interpretáciu poníženia“ v inscenácii Théâtre de France z roku 1963, v ktorej hrali čierne herečky. Uvádzam tieto interpretácie z jediného dôvodu: práve ich počet a rozmanitosť dokazuje, že hra v sebe obsahuje akési tajomstvo, nerozlúštiteľné a temné, ktoré neustále magickou silou priťahuje režisérov celého sveta.

Ide vlastne o modelovú situáciu: dve sestry – slúžky, ktoré nenávidia svoju paniu a zároveň sa nevedia vymaniť z jej čara, z pôvabu života, ktorý žije a ktorého sa cez ňu môžu dotýkať. Vzniká spletenina lásky a nenávisti.

Keď sa však na text pozrieme vecne, vidíme hlavne presnú štruktúru a jasný príbeh, nie fantazmagorický svet snívania, nekontrolovaných výbuchov vášní, ale normálnu detektívku, plánovania vraždy, udanie, väzenie, strach z prezradenia. Počas týchto často zvláštne, blúznivo znejúcich replík sa odohráva čosi veľmi tvrdé a vlastne jednoduché. Dve ženy sa rozhodli niekoho zabiť, či už len v hre alebo naozaj a pracujú na tom. Hra na zabitie, „nácvik vraždy“ sa im vymyká z rúk a nakoniec vlastne nevedia, koho smrť by ich vykúpila. (Barbora Vallová)

Banskobystrické Slúžky mali svoj veľký deň 15.11.2002 kedy sa konala premiéra v súčasnom hereckom obsadení a v réžii Viliama Dočolomanského. Slúžky nadviazali na úspešnú inscenáciu Malá morská panna, ktorú ešte ako študent JAMU Brno pripravil v r. 1999 pre BDNR. Obidve inscenácie upútali svojim divadelným jazykom a stali sa nevšedným zážitkom. Dňa 29.6. 2006 mala inscenácia Slúžok slávnostnú derniéru. Nečakali sme, že ju obnovíme, a predsa... Po návrate herečky Evy Dočolomanskej zo zahraničia, sme sa rozhodli znovu vyvolať Slúžky zo zabudnutia. A tak sa spolu s vami staneme svedkami oživenia  hry Jeana Geneta vo výklade režiséra Viliama Dočolomanského, aby sme poodhalili tajomstvo Slúžok. (iš)

Preklad: Mária Krásnohorská
Dramaturgia, úprava textu: Barbora Wallová a.h.
Scéna: Peter Janků a.h.
Kostýmy: Barbora Erniholdová a.h.
Hudba: Miriam Bayle a.h., Viliam Dočolomanský a.h.
Asistent réžie: Dodo Šamaj
Choreografia a réžia: Viliam Dočolomanský, a. h.


OSOBY A OBSADENIE
Claire: Eva Dočolomanská
Solange: Mária Šamajová
Milostivá pani: Marianna Mackurová
Special appearance: Juraj Smutný

Autorov úvodný text nahovoril pán Michal Dočolomanský.

Dĺžka predstavenia: 70 min.

>> BULLETIN <<

www.bdnr.sk│FB: Bábkové divadlo na Rázcestí