ZÁVEREČNÝ KONCERT 51. KONCERTNEJ SEZÓNY

Richard Strauss bol presvedčený humanista a pacifista, psychicky ho na konci vojny deptal pohľad na ruiny, v ktorých zostali operné budovy, miesta jeho umeleckého pôsobenia a premiér jeho diel (Mníchov, Drážďany, Weimar, Berlín, Viedeň). Ako 81-ročný berie do ruky pero a v roku 1945, na sklonku 2. svetovej vojny, dokončuje podivuhodnú, v literatúre ojedinelú takmer polhodinovú symfonickú vetu, štúdiu pre 23 sólových sláčikov s názvom Metamorfózy (Premeny). Je to úžasný smútočný spev nad stratou nesmiernych umeleckých hodnôt a otrasná obžaloba vojny. Dielo je nápadné prevahou molového smútku a Strauss, orchestrálny kúzelník, sa tu vzdáva symfonickej farebnosti a vystačuje si len so sláčikmi. Hudba plynie attacca, členené na tri úseky.

Ludwig van Beethoven je pred svojím tridsiatym rokom považovaný za najväčšieho klavírneho génia klavírnej hudby, v hudbe komornej a symfonickej sú rovnako cenenými iba Mozart a Haydn. To, čím je vo svojich tridsiatich rokoch, stačí na to, aby jeho meno vstúpilo víťazne do dejín hudby. On sám je slávnym virtuózom, skvelým umelcom, levom salónov, ktorý oslňuje mládež, ktorý dostáva ľudí do vytrženia a ktorý týmto elegantným, chvejivým, prejemneným svetom síce pohŕda, ale zároveň sa v ňom potrebuje pohybovať. Náhle sa však ukáže antická vznešenosť osudu zasahujúceho Beethovena ako Oidipa – v jeho pýche, v jeho sile, na mieste najcitlivejšom – v jeho sluchu, v nástroji toho, čím vynikal nad iných. Od začiatku roku 1802 sa Beethoven zdržiava v Heiligenstadte. Je obklopený tichom polí, lekár mu totiž odporučil, aby si sluch šetril – a tiež skrýva svoju chorobu pred ľuďmi. V osamelom dome počas jesenných dní píše heiligenstadtský testament. Na úpenlivé volanie z Heiligenstadtu však odpovedá tajomný zvuk lesného rohu z Eroiky. Dobové pramene dokazujú, že v Heiligenstadte, tesne po napísaní závetu si Beethoven načrtol základnú koncepciu Symfónie č. 3 Es dur „Eroica“, ktorou otvoril novú epochu v dejinách hudby.

---