Anna Hulačová patrí medzi najvýraznejšie české umelkyne nastupujúcej generácie. V tvorbe nápadito prepája ľudové umenie s modernistickou tradíciou a originálnym spôsobom aktualizuje možnosti sochy ako média súčasného umenia. Anna Hulačová je absolventkou pražskej Akadémie výtvarného umenia, kde študovala v ateliéroch Jaroslava Róny a Jiřího Příhody. Od roku 2015 ju zastupuje pražská galéria Hunt Kastner, ktorá ju úspešne prezentuje na zahraničných prehliadkach umenia. 

Výnimočnosť tvorby Anny Hulačovej pramení z určitej snahy o zmierenie. Nejde jej o odvrhnutie modernistických princípov a návrat k akémusi predchádzajúcemu štádiu mýtického folklóru. Skôr sa snaží zmieriť figuratívne, dekoratívne, civilné, ľúbivé a ľudové s cestou, ktorou umenie prešlo za posledných minimálne 100 rokov. Akým spôsobom redefinovať význam, ktorý má figurálne umenie, ako určité prirodzené vyjadrenie vzťahu človeka k svetu a druhému, v situácii, keď je natoľko zaťažené históriou náboženských a politických ideológií, aby sa úplne nevytratil, a aby sa figurácia nestala obyčajným formalizmom? K tomu prináleží Hulačovej vzťah k viere, k spiritualite, mytológii na jednej a k ľudovému, folklórnemu, rurálnemu na druhej strane. Aj tu je dôležité zopakovať, že umelkyňa sa nepokúša o návrat naspäť, o nájdenie stratenej autenticity zlatého veku. Vlastne sama hovorí, že je jej najbližšia cigánska spiritualita okamihu. Vo svojej tvorbe hľadá spôsob, ako nechať znova zrodiť niečo, čo bolo predchádzajúcimi dogmami tak dlhú dobu zakázané, ale nie z hľadiska puristickej autentickej čistoty, lebo tá samotná náleží k modernistickým ideológiám, ale ako určitú mutáciu, ak chcete zľudovenie, ale z tela – momentu kompletnej technologickej súčasnosti.

Nie je náhodou, že sa u Hulačovej často objavujú netradičné, umelé aj toxické materiály, avšak s patinou určitej prírodnosti. Že dekoratívnym tortám podobné zdobenie, je zo silikónu, že to civilné, ľudské, až soc-realistické tvaroslovie, je vždy určitým spôsobom posunuté, a to často v istom princípe neumelosti. To je potom ďalším presným opakom modernity, nie naučenou, vypilovanou pseudo-primitívnosťou virtuózneho kresebného gesta, ale naopak s vynasnaženou neumelosťou, snahou urobiť niečo pekným, i keď to nevieme. Tak ako je človeku zásadná práca, jeho ruky ako nástroje pretvárania sveta (ale i duchovnosti v modlitbe), ale zároveň i lopota, hmota a teplo, tak je mu blízka dekorativita a to i vo svojom duchovnom rozmere obrazu univerza ako veľkonočná kraslica. Tak sú mu vlastné aj emócie, po toľké roky v umení zakázané ako lacné a patetické, blízkosť ako duchovný princíp lásky medzi matkou a dieťaťom, tvár druhého ako podstata súcitu.

Výstava Genézy a iné germplazmy, ktorú autorka pripravila pre Východoslovenskú galériu rozširuje jej formálne tvaroslovie i tematickú škálu. Je tu viac cítiť akési bujnenie, až exotické, výhonky, palmety, chápadlá, krútiace sa telo hada i akési bunečné steny, ktoré sú však opäť posunuté, zvernakularizované, stuhnuté. Zároveň prináša i ďalší element tematickej umelosti, technologickosti, až akoby mimozemsky futuristickej. Je to však skôr tak, ako by práce Anny samé mutovali, akoby v tejto podzemnej Arche priestorov galérie, kde nájdeme staršie i nové práce, dochádzalo ku vzniku nových princípov a druhov. Je tu stále dôraz na rekontextualizáciu ženskosti ako materskosti a ženskej práce ako tvorby dekoratívnosti, práve tu je ale navyše cítiť určitá ľahko mrazivá nálada bolesti, a to hlavne v diele Orať a šiť, až existencionálneho stretu ženského a mužského princípu, ale i v ďalších motívoch akejsi tichej bolesti: v chýbajúcich tvárach, priehľadoch, prierezoch, Madone s chýbajúcim dieťaťom. Je to však bolesť nepatetická, neokázalá, realistická, transformačná, ako bolestné oddelenie od matky a bolestivý pôrod. Názov nakoniec spája biblickú Genézu s germplazmou – genetickou bankou, a tak i spiritualitu, kultúru, umenie – ako vytváranie k obrazu svojmu – s genetikou ako materializáciou miesiaceho sa života, mutáciou ako evolučným slepým princípom. I cez prielomy a odtrhnutia, cez pocit niečoho nového vznikajúceho, vzpierajúceho sa, derúceho, tak ako do tvorby Anny Hulačovej hlučne vpadla farebnosť, tu stále pretrváva pocit akejsi hlbokej jemnosti.

Michal Novotný, kurátor
 

Anna Hulačová (1984, Sušice, Česká republika) vyštudovala Ateliér intermediální tvorby II – školu Jiřího Příhody na pražskej Akademii výtvarných umění. V roku 2010 absolvovala študijnú stáž na Korean National University of Arts v Soule v Južnej Korei. Je výnimočnou sochárkou, ktorej tvorba aktualizuje tradičné remeslá a do jazyka súčasného umenia prekladá inšpiráciu nachádzanú v starých mytológiách, východných kultúrach, ale tiež v českých ľudových tradíciách a pôvodnej kresťanskej symbolike. Prevažne figuratívne práce stelesňujú celkom osobitú estetiku na pomedzí starodávnych idolov, gotickej drevorezby a plošného minimalizmu grafického designu a fotografie. Svoje dielo Hulačová predstavila v mnohých renomovaných českých a zahraničných galériách. V roku 2016 bola finalistkou 27. ročníka Ceny Jindřicha Chalupeckého.

Výstavy tejto galérie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Otvorenie výstavy: 7. 9. 2017 o 18.00 hod.
Trvanie výstavy: 8. 9. – 26. 11. 2017

Kurátor výstavy: Michal Novotný

Vstupné: študenti a dôchodcovia 2 € / dospelí 3 €

Miesto konania: Hlavná 27, výstavná sieň „Q“