Kurátorka: Elena Sorokina
Trvanie výstavy: 8.11. – 6.12. 2019

Horolezectvo bolo často popisované ako dobrodružstvo v novom, vertikálnom svete. Prosté oko skutočne vníma hory v diaľke ako vertikálnu rovinu, absolútnu vertikalitu korunovanú skalnatými alebo zasneženými vrcholmi. Na nespočetných dobových náčrtoch a kresbách zachytávajúcich veľkolepé svahy sa čaro tejto hypnotickej vyvýšeniny často preháňalo a zdôrazňovalo. (Perspektívna skratka – jedna z najdôležitejších techník lineárnej perspektívy – sa ukázala ako neoceniteľná, keďže dokázala každý svah zobraziť príkro.)

Tento druh „maliarskej vertikality“ bol samozrejme obyčajným optickým klamom. Bola to práve perspektíva, ktorá sa zahrávala so zrakmi tých, čo pozorovali hory. Ako v ranom 19. storočí vedci preukázali, len veľmi málo európskych vrchov sa čo i len priblížilo naozaj vertikálnym rovinám a 90-stupňovým prevýšeniam a už koncom 19. storočia bolo lezenie ako „dobývanie vertikality“ považované za anachronizmus. „Vertikalita“ bola označená za fikciu, doslovné zveličenie a súčasť moderných mýtov o horách.

V tomto kontexte vedeli vždy horolezci, s ich vlastným pohľadom na vec, viac. Umenie lezenia je, okrem iného, založené na práci s extrémnym terénom a na objavovaní cesty, ktorá vertikalitu využíva. Na rozdiel od maliarskej lineárnej perspektívy alebo ustarosteného pohľadu pozorovateľa, nie je horolezcova perspektíva ani optickým nástrojom, ani čistou víziou. Keď človek lezie, pohľad stráca zmyslové prvenstvo. Lezenie nedemonštruje vizuálne paradigmy; je performatívne a hlboko zakorenené v tele, pohybe a gravitácii.

Práca Štefana Papča je situovaná presne v takejto perspektíve, v tele a gravitácii, pohybe a percepcii. Radí sa ku generácii, ktorá vie, čo „vertikalita“ predstavuje, v zmysle definovanom Hito Steyerl (1). Tá vo svojej prelomovej úvahe o „vertikálnej perspektíve“, ktorá nahradila horizontálnu perspektívu toho, čo nazývame ranou modernitou, reflektuje to, čím sa vertikalita stala: dominantnou vizuálnou paradigmou, symbolom opresívneho systému. V nadväznosti na myslenie Hito Steyerl je Papčo podozrievavý voči dnešnej vertikálnej vizualite a svojím dielom sa vracia k jej koreňom, k „posadnutosti modernitou“, ktorou kedysi bola a zároveň ju spochybňuje. Odvíjajúc sa od kultúry a techník horolezectva, Papčo využíva stratégie vychádzajúce z možností tela; z performatívnych modernít, popísaných v Hansenovej knihe, obnovuje apokryfné elementy a rôzne myšlienky o vertikalite. Pozoruhodným je jeho privlastnenie si spôsobu, akým horolezci vertikalitu vnímajú. Táto „horolezecká vertikalita“, ktorú Papčo vo svojich dielach aktivuje je protichodná, nestála a performatívna. Odmieta perspektívu „božieho oka“ a volí individuálne prežívanú skúsenosť „vertikality“ a jej nepokojnosti. / Elena Sorokina

1. Hito Steyerl, In Free Fall: A Thought Experiment on Vertical Perspective. E-flux Journal #24 – April 2011.

Projekt podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia ako hlavný partner


http://www.zahoriangallery.com/