Pierre Berthet (BE) & Rie Nakajima (JP) / Dead Plants And Living Objects
Simona Gottierová (SK) / Skin, Surface, Space and Orange




http://pierre.berthet.be/
http://www.rienakajima.com/
http://cargocollective.com/simonagottierova

Cínové plechovky, píšťalky, závesné pružiny z lokomotívy, porcelánové misky, zvončeky, pingpongové loptičky, oceľové drôty, vysušené listy, špongie, konáre, papierové fólie, plastové vrecia, hliníkové fólie, ružové gumené rukavice, balóny, vedierka, perie, voda, odrezky, kvetináče, kovové rúrky, semená zo stromu Paulownia, perly, bambusové tyče, kosti, kamene, guľatina, vysávač Filter Queen,...

To je len časť objektov, ktoré sú viac či menej viditeľné v site-specific inštalácii dua Pierre Berthet & Rie Nakajima. Ich výber a rozmiestnenie sa neustále mení podľa toho ako sa mení daný priestor. Počas svojej bratislavskej návštevy obsadia jedno z opustených poschodí v budove na Laurinskej 14.

V projekte Dead Plants And Living Objects sa zbiehajú viaceré koncepty, ktoré môžeme sledovať v sólovej práci oboch umelcov. Počnúc reflexiou environmentu, v ktorom sa pohybujeme a dešifrujeme zvuky okolo seba, cez rozpúšťanie hraníc medzi živým (organickým) a neživým (umelým) zvukom či hmotou, až po objavovanie nových interakcií s vyhodeným či nepotrebným materiálom. Práve kontext, v ktorom sa stretávajú nájdené predmety s precízne skonštruovanými DIY miniatúrnymi automatmi či vibrujúce pozostatky „niečoho čo kedysi žilo a rástlo“ s interaktívnymi vstupmi performerov, je zárukou nepredvídateľnosti a nevšednosti.

Obaja umelci pracujú prioritne so sochou, zvuk je tu len možnosťou a je na rovnakej úrovni ako farba, tvar alebo pohyb. Dead Plants And Living Objects môže byť zároveň pohybová hra, v ktorej je každý návštevník súčasťou rovnakého pieskoviska, no perspektívu načúvania a prístup k objektom si nachádza vždy sám. Nakoniec nie je vôbec jednoduché dekódovať čo je organické a čo anorganické (stav vzájomného prekrývania industriálnej krajiny a lesného ekostystému), čo sa pohybuje samé a čo je pohybované niekým iným. Jediné čo ostáva sú vibrujúce akustické tiene tancujúce po priestore.

Pohybová hra je priliehavé označenie aj pre aktuálnu prácu slovenskej výtvarníčky Simony Gottierovej. Gottierová nahliada na objekt z pozície nestranného pozorovateľa a zvedavca. Pýta sa na jeho úžitkovosť, formu, funkciu a jeho percepčnú rovinu v priestore. Snaží sa predmety zbavovať svojich pôvodných významov a vkladať ich do iných kontextov. Práve vytrhávanie jednoduchých predmetov zo všedného života, z ich prirodzeného kontextu má niečo spoločné s dielom Rie Nakajimi a Pierra Bertheta. Operuje s podobným očakávaním - čo to je, ako to vyzerá, ako by to mohlo znieť, aké by to bolo mať to v rukách? Búra pôvodnú významovosť, uvažuje o objekte bez významu. Rovnako tak aj u nej sledujeme prenesenie objektov zo statického podstavca priamo do interaktívneho vzťahu medzi plochou objektu a pokožkou ľudského tela, tak aby do popredia vystúpili ich základné vlastnosti – tvar, teplota, hmotnosť, ohybnosť, hustota, vôňa, zvukovosť, tekutosť,...

Je to inštalácia? Je to performance či riadená choreografia? Podobné otázky strácajú v diele Skin, Surface, Space and Orange svoj zmysel. Jednotlivé akcie môžeme pokojne nazvať situáciami, v ktorých sa manifestuje fluidný vzťah telo vs. objekt, ich vzájomné prekrývanie, zlievanie, pnutie alebo zapúšťanie. V priestore sa objavujú recyklované predmety, ku ktorým pristupuje zvedavé telo sústredené na jednoduché úlohy a zadania na ceste k zoznámeniu sa s hmotou. Gottierová pracuje s telovou inteligenciou a identifikáciou v rozmedzí otázok kladených skôr z perspektívy telesnosti, než z rozumového uchopenia zadania. Sledujeme demonštrácie miniatúrnych akcií, ktoré sú opakované až dovtedy kým telo pomaly zabúda na hranice medzi pokožkou, plochou a priestorom. Ostávajú len prekvapivé úkony vytrhnuté z kontextu každodennosti a otázky, na ktoré je možné odpovedať len v jazyku tela.

Rozpohybovaním objektov sa do popredia dostáva konkrétny úkon, krok naproti objektu, ktorý je pri každom novom tele odlišný. Hovoríme o niekoľkých vystavených rovinách – individuálne telo, pohyb k objektu, objekt a okolitý priestor zrkadliaci sa v každej jednotlivosti. Všetky akcie vznikli hrou s cieľom narušiť limity tela a objektu so snahou dosiahnuť možné súznenie, vybájenú harmóniu.

Séria Important Nothing Important sa snaží o porovnávanie rovnakých fenoménov na úrovni zvuku a vizuálnosti s otvorenosťou asambláže, nedokončenosti, nedokonalosti, s prvkom "hrania sa".

Rie Nakajima pochádza z Japonska, no momentálne žije a tvorí v Londýne. Vo svojej tvorbe sa zameriava na zvukové inštalácie a performancie, v ktorých využíva rôzne nájdené či vlastnoručne vyrobené kinetické objekty. Pravidelne spolupracuje s Davidom Toopom a s Keiko Yamamoto v projekte O YAMA O. V roku 2015 vydala oceňovaný album Four Forms sumarizujúci jej experimenty s rôznymi vytvorenými zvukovými automatmi.

Hudobník, skladateľ a vynálezca Pierre Berthet žije a pracuje v Liège (Belgicko). Študoval kompozíciu u Frederica Rzewskeho. Navrhol a skonštruoval množstvo zvukových a vizuálnych inštalácií (oceľ, plast, voda, magnetické polia,...), ktoré citlivo korešpondujú s genius loci daného miesta. Soplupracoval s Pierrom Bastienom či s Arnoldom Dreyblattom.

Simona Gottierová študuje na VŠVU v ateliéri maľby u Klaudii Kosziby. V jej práci môžeme sledovať obrat k ľudskému telu a jeho vzťahu k objektom v priestore . Odklon od niečoho čo môžeme nazvať femenológiou vnímania smerom k oveľa triviálnejšej a banálnejšej forme detskej hry. Konceptuálnu úroveň „nedotýkať sa, pozorovať a premýšľať“ u nej strieda detská túžba, pudové ohmatávanie a experimentovanie s neznámou hmotou.

Projekt Dead Plants And Living Objects je súčasťou kurátorskej série Nothing Important Nothing, ktorú zastrešuje vydavateľstvo mappa editions.

Organizátorom akcie je vydavateľstvo mappa editions v spolupráci s festivalom Expozice Nové Hudby.

mappaeditions.com

Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia

FACEBOOK EVENT

Miesto konania: Laurinská 14, vchod vedľa Urban House, Bratislava