ŠIMON JUROVSKÝ

Šimon Jurovský – pôvodným menom Weiss-Nägel (do r. 1939).

"Jurovský bytostne inklinoval k hudobnému lyrizmu. Táto vlastnosť sa prejavovala už v jeho školských prácach, čiastočne prezrádzajúcich autorov obdiv impresionistickej zvukovosti, preniknutej však slovenskými intonáciami a ľudovými tanečnými podnetmi. Táto obsahová orientácia zabezpečovala jeho tvorbe značnú komunikatívnosť a uznanie odborníkov, ktorí oceňovali šťastnú syntézu ľudových hudobných zdrojov a modernejších postupov v intenciách dobových európskych prúdov. V rozhodujúcej miere ho k hľadaniu vlastnej formy výpovede inšpiroval prof. Moyzes, v určitej miere aj poznávanie tvorby skladateľov, ktorých diela sa nachádzali v archíve a fonotéke rozhlasu. Ľudovú tematiku (piesne a tance) spracovával jednoducho; zvýrazňoval spevnosť, melodickosť, jasný rytmus a inštrumentačnú prehľadnosť. Prirodzene, svoje diela určené na koncertné pódiá koncipoval inak. Svojho lyrického cítenia sa nevzdával ani v evolučne stavaných dielach a inklinoval k impresionistickému spracovaniu slo-venských nálad, umocnenému farbitosťou inštrumentácie. Plne rešpektoval dramaturgický pôdorys, jasnosť kompozičnej formy a obsahovú bezprostrednosť. Jurovský dobre poznal funkčnosť dvanásťtónovej kompozičnej techniky, ale v praxi ju uplatňoval voľne, bez jej dôslednej aplikácie na akordiku, vyhýbal sa i voľným sledom komplikovaných harmonických kombinácií, hoci pritom používal aj clustre ako výsledok logického vývinu kompozičného procesu. Jurovský bol tvorcom svojej doby, ktorý cieľavedome budoval svoju umeleckú pozíciu v kontexte celospoločenského (aj politického) diania. Nebol jediný; týmto tlakom sa podriaďovali aj iní tvorcovia. Pohľad na zoznam jeho tvorby presviedča o veľkej pozornosti venovanej úpravám ľudových piesní, tvorbe scénickej hudby pre divadelné a rozhlasové hry a hudby k filmom, ale diela ako Začatá cesta, Radostné súťaženie, Kantáta o Gottwaldovi a iné zaraďujú autora do radu tzv. angažovaných skladateľov. Vyjmúc kantáty je však jeho tvorba, vrátane Mierovej symfónie, autonómnou skladateľskou výpoveďou a nedá sa označiť za plagátové umenie. Názvy skladieb pôsobia niekedy rušivo a iba odvádzajú pozornosť od už i tak priveľmi zahalených predstáv autora."