Projekt oravského fotografa Jara Sýkoru, ktorý zachytáva ľudí na sklonku ich životov, kedy je paradoxne deň dlhší ako večnosť.

Čas je ten geniálny tvorca týchto portrétov, mne už zostáva robiť, len geniálne kópie.

Trvanie výstavy: 05.11.-13.12.2019
Miesto výstavy: Komorná sála SOS

Výstava v rámci festivalu VÍKEND S FOTOGRAFIOU 2019.

Jaro Sýkora (FB: Umelecká fotografia Inscenovaná fotografia)

Námety pre svoju tvorbu čerpá z hornej Oravy,kde má svoje korene. Prirodzené zaujatie, spočiatku úplne spontánne s hlavným cieľom nasnímať to, čo dosiaľ nebolo stvárnené, a to, čo zvonku zrejme ani nikto nemôže naplno zachytiť, čo prerastalo postupne do uceleného spracovania známych námetov a nadobudlo osobitný tvar. Na tejto ceste ho v priebehu dlhodobej činnosti ovplyvni Martin Martinček, ktorý stvárnil predovšetkým Liptov a vytvoril epopeju o ľuďoch v horách.

Sýkora však nie je iba pokračovateľ Martinčeka tým, že vyjadruje podobné o inom kraji. Sníma síce tiež predovšetkým starých ľudí, ich zakotvenie v krajine, ich odchádzajúci svet, tiež pristupuje ku všetkému s hlbokou úctou. Je to pohľad zvnútra, pohľad do hĺbky. Svet sa však zmenil, oťažel, stal sa neúprosnejším.
Z Martinčeka vyznieva obdiv k nezlomnosti starých ľudí, Sýkorov súboj je omnoho smutnejší a tvrdší.

Starí ľudia sú zlomení, ich svet zaniká.Jaro Sýkora stavia na dokumentárnej vecnosti, na faktografii ľudí a prostredia podávanej úplne autenticky. Jeho postoj nevychádza iba z nutnej požiadavky „prejsť kus cesty“ s tými, ktorých chceme zobraziť, on kráča s nimi, je z ich rodu. Podáva osudy ľudí ako osud svojho spoločenstva, ktoré stráca niečo zo svojej podstaty.

Vecnosť námetov nesprevádza suché podanie. Je to prednes zámerne patetický, pátos však nie je vonkajškový, zameraný na krasorečnenie. Ide mu o krásu, ktorá bolí. Preto z jeho diela vyznieva obava o všetko, čo tu trvalo a vytváralo neopakovateľný charakter ľudí, kraja. Jeho tvorba nie je sentimentálnym povzdychom nad prirodzenou pominuteľnosťou. Je vzlykom, aj tichou, ale úpenlivou výzvou zamyslieť sa nad podstatou existencie, nad tým, k čomu sa nemožno obrátiť chrbtom, aj keď sa to odohráva „iba“ kdesi vo vzdialenom kúte Slovenska.